Kráľovná noci

19. storočie charakterizujú predovšetkým veľké spoločenské premeny, ktoré sprevá-dzali mohutný vzostup meštianstva v spoločenskej hierarchii. Víťaziaca buržoázia vytvorila nielen novú ekonomickú a politickú bázu, ale stávala sa aj hlavným príjemcom i tvorcom nového umenia, ktoré svoje hranice expanzívne rozširovalo a dosahovalo neustále nové a nové priestory. V týchto súvislostiach sa už menej často spomína skutočnosť, že spoločnosť 19. storočia svoje novátorské úsilie orientovala aj na zastaranú pedagogiku a podporovala aj veľké reformné snahy v tejto oblasti. Nové myšlienky Jeana-Jacquesa Rousseaua a Johanna Heinricha Pestalozziho (1746 – 1827) si nachádzali cestu k svojej realizácii najmä v časoch spoločenských premien a vďaka nim sa aj výchova stala novým nástrojom dynamizácie spoločnosti. Pestalozziho veľké a novátorské pedagogické dielo bolo založené na ideáli harmonického a komplexného vývoja ľudskej osobnosti, ktorá vzniká súčasnou starostlivosťou o jej intelekt, mravnosť a zručnosť – teda o hlavu, srdce i ruku formujúceho sa človeka.

Nové umenie 19. storočia objavilo nový objekt – dieťa, jeho svet, jeho názory a osudy. A nové školstvo zasa venovalo tomuto dieťaťu to, čo dosiaľ mali k dispozícii len deti panovníkov a šľachticov – umenie, ktoré sa vďaka myšlienke harmonického vývoja stalo pevnou súčasťou výchovy. Začína vznikať a mohutne sa šíriť detská literatúra, detská poézia i detská hudba.

Detská hudba nie je hudba slúžiaca na výchovu budúcich profesionálnych hudobníkov, je to hudba, ktorá je určená pre každé dieťa v celkom novej úlohe percipienta či aktívneho interpreta. Jej rýchly vývoj podporujú európske hudobné vydavateľstvá a na jej vzniku sa podieľajú nielen pedagógovia hudby, ale aj mnohé z najvýznamnejších skladateľských osobností hudobného romantizmu. Jej základnými médiami sa stala detská klavírna skladba a detská pieseň, no idea všestrannej výchovy napokon splodila aj detské zbory, detské symfónie i detské balety a opery. Idea hudobnej výchovy pri-tom neraz asistovala novému vzostupu nacionalizmu a nová detská hudba často čerpala z historických zdrojov, ktoré objavovali historici, či z folklórnych zdrojov, ktoré spoločnosti sprístupňovali lovci ľudového umenia – etnografi. Výchova i škola 19. storočia boli o. i. patriotické a patriotické malo byť aj umenie určené deťom.

Mali sme vlastne šťastie, že k prvým géniom detskej hudby patril nemecký skladateľ Robert Schumann, ktorého detské klavírne skladby a detské piesne vytvorili ten najpretencióznejší model detskej hudby. Schumannov model si silu svojho pôsobenia zachoval aj po nespočetných imitáciách, ku ktorým došlo vo všetkých národných societách formujúcej sa Európy. Schumannova detská hudba nikdy neznižuje svoju kvalitu, ale istá redukcia hudobných prostriedkov, nevyhnutná vzhľadom na detské dispozície, ju zakaždým ešte väčšmi vystupňuje. Naším druhým šťastím bolo, že velikáni romantizmu pochopili tento rozmer Schumannovej veľkosti a stali sa jeho učeníkmi.

Prvý, kto ho nasledoval na nemeckej pôde, nebol nik menší ako Johannes Brahms, ktorý svoje detské piesne venoval práve deťom Roberta a Clary Schumannovcov.

Dar Schumannovským deťom sa rýchlo rozšíril po celej Európe spolu so šírením výroby klavírov a obchodu s nimi a s rozmachom publikačnej činnosti vydavateľstiev; jeho dedičmi sa stali mnohí najvýznamnejší skladatelia romantizmu, tvoriaci svoje verzie detských albumov, detských scén či detských piesní.

Pre ruskú kultúru zasa bolo šťastím, že Peter Iľjič Čajkovskij si za model pre svoj cyklus detskej klavírnej hudby vybral neomylne Schumanna, čo zvýraznil aj v jeho názve – Album pour enfants: 24 pièces faciles (à la Schumann), op. 39 (1878). Čajkovskij tiež deťom venoval svoju úpravu 50 ruských ľudových piesní pre štvorručný klavír (1868), dve svoje edície úprav ruských ľudových piesní pre hlas a klavír (1872, 1877) i vokálny cyklus 16 piesní pre deti, op. 54 (1881 – 1884). Tieto diela vytýčili hlavnú líniu tvorby detskej hudby v ruskej kultúre.

Ruská detská pieseň sa však vyvíjala v dvoch líniách. Líniu Čajkovského charak-terizovala istá umiernenosť vo výbere hudobných prostriedkov, ktorá je typická aj pre cykly detských piesní Cézara Kjuja (13 hudobných obrázkov, op. 15, 1878; tri cykly po 17 detských piesní, op. 73, 78, a 97, 1907, 1910, 1915) a Antona Arenského (6 detských piesní, op. 59).

Druhú líniu charakterizuje prekročenie tradičného modelu detskej piesne do priestorov novátorstva a inšpirovanej objavnosti. Tvorcom tejto línie je Čajkovského rovesník Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881), ktorý v rokoch 1868 – 1872 skomponoval na vlastné texty cyklus piesní Detská izba, venovaný "veľkému učiteľovi hudobnej pravdy Alexandrovi Sergejovičovi Dargomyžskému". Musorgského text je koncipovaný ako výpoveď malého dieťaťa, ktoré sa stretáva so svetom dospelých a najmä prostredníctvom svojej pestúnky i spovedníčky sa snaží pochopiť jeho zákonitosti. Originalita diela spočíva už v texte, ktorý je výlučne priamou rečou – monológom dieťaťa alebo jeho dialógom s blízkym dospelým. Autorom zamýšľaná hudobná pravda teda vychádza z pravdy textu, ktorý je písaný voľným veršom takmer bez náznakov veršových pút, vďaka čomu ilustruje voľný tok myšlienky. Musorgského hudobná pravdivosť zasa vychádza z rešpektovania rečovej intonácie a citovej modulácie textu. Avantgardnosť koncepcie cyklu priniesla autorovi nielen úctu u umeleckých súpútnikov, ale spôsobila aj výnimočné postavenie Detskej izby vo svetovej piesňovej literatúre.

Vladimír Godár

(Zo sprievodného textu k CD Russian Children's Songs, Diskant 2009)