Hudba po novom / HoLeFaKla

Dych kvinteta

Zaoberajúc sa tvorbou Wolfganga Amadea Mozarta sa vždy znova pozastavujeme nad novými impulzmi, ktoré nám jeho hudba ešte aj v súčasnosti poskytuje. Ako autor – okrem iného radu diel prevratných z hľadiska nových nástrojových kombinácií – vytvoril neraz prototypy pôsobiace ako inšpiračný zdroj pre vznik rovnakých, či podobných skladieb nasledujúcich skladateľských generácií. Jednou z takýchto kompozícií je Kvinteto pre klavír, hoboj, klarinet, prirodzený roh a fagot KV 452. Vznik diela (dokončené 30. 3. 1784) spadá do obdobia, v ktorom sa Mozart veľmi intenzívne zaoberal klavírom (v tomto čase skomponoval väčšinu svojich klavírnych koncertov) a čoraz viac (vplyvom prostredia) vo svojích kompozíciách zapájal a využíval možnosti dychových nástrojov. Mozart zaradil a uviedol skladbu na veľkej hudobnej akadémii v Burgtheater len dva dni po jej dokončení 1. 4. 1784. Vzhľadom na to, že komorná hudba tohto typu bola do programov veľkých koncertných siení zaraďovaná zriedkavo (program skôr tvorili symfónie, árie, koncerty a klavírne improvizácie), bolo uvedenie kvintetu (aj svojim obsadením) na takomto fóre určitou raritou. V liste otcovi z 10. 4. Mozart píše: "Hral som dva veľké koncerty (KV 450, 451) a potom kvinteto, ktoré zožalo výnimočný potlesk. Osobne si myslím, že je to najlepšia skladba, ktorú sa mi v mojom živote podarilo skomponovať, len som si prial, aby ste to mohli počuť, – a ako krásne to bolo zahrané!" Dojem úspešnosti z uvedenia kvinteta a vnútorný pocit spokojnosti z kvality tejto kompozície v Mozartovi doznieval zrejme dlhší čas, pretože dielo opäť uviedol na koncerte 10. 6. 1784 a približne rok po dokončení kompozície (jar 1785) začal pracovať na ďalšom kvintete s podobným nástrojovým obsadením (klavír, hoboj, klarinet, basetový roh, fagot, KV 452a), z ktorého sa však dochoval len fragment 35 taktov úvodnej časti. Výber tóniny pre obe kompozície (KV 452 – Es dur, fragment 452a – B dur) potvrdzuje Mozartovo skvelé ovládanie problematiky všetkých hudobných nástrojov vrátane dychových. V kompozícii umne rozkladá tematický materiál medzi jednotlivé nástroje tak, aby mohli vyniknúť ich sonoristické kvality. Tie Mozart odhaľuje vo viacerých charakteristických polohách celkom prirodzene, čo je nepochybne idiomatickou súčasťou jeho kompozičného štýlu. Virtuózne úseky partov jednotlivých nástrojov – ako obvykle u Mozarta – nie sú samoúčelné, ale tvoria súčasť koncepcie diela, jeho ozvláštnenia a spestrenia. Neobyčajne prirodzené plynutie kompozície (bez akýchkoľvek väčších dramatických vzruchov) je výsledkom rovnováhy a primeranosti všetkých zložiek, ktoré tvoria toto nádherné majstrovské dielo.

Róbert Šebesta
Písané pre festival Dni starej hudby 2000

Heitor Villa-Lobos
Trio pre klarinet, hoboj a fagot

Heitor Villa-Lobos, jeden z najvýznamnejších juhoamerických skladateľov, blízky priateľ "nášho" európana Artura Rubinsteina, skomponoval trio pre klarinet hoboj a fagot v roku 1921 ako 34-ročný. Bolo to krátko po juhoamerickom turné ruského baletu Sergeja Ďagileva (1917) a v čase, keď zomrel Francúz Camille Saint-Saens. Dielo vďaka obsadeniu pôsobí veľmi šťavnato a farebne pripomína Stravinského estetiku. Premiéra bola 9. apríla v roku 1924.

Bohuslav Martinů
Tri madrigaly pre husle a violu

Keď sa v roku 1947 zoznámil Martinů s hudobníckym párom Josephom a Lillian Fuchsovými v New Yorku na koncerte súčasnej hudby, ostal inšpirovaný ich hrou. Na základe tohto zážitku skomponoval za tri týždne Tri madrigaly pre husle a violu, ktoré im venoval. Na premiéru, ako bolo v tom čase zvykom, sa dlho nečakalo a bola ešte v tom istom roku. Kompozícia dosiahla vďaka svojej povahe úspech a patrí medzi často hrávané skladateľove skladby. Tri madrigaly sú veľmi výrazné, výrazovo bohaté a miestami znejú až symfonicky, čo možno súvisí s tým, že Martinů mal v tom čase za sebou už päť symfónií. Názov odkazuje na polyfonickú európsku tradíciu, ktorú umocňuje Scarlattiho citácia v poslednej časti.

Fero Király

Leoš Janáček
Concertino pre klavír, dvoje huslí, violu, klarinet, lesný roh a fagot

"Večne mladý starý muž z Brna, ktorého skladba zas a znova zapôsobila ako zjavenie..." Týmito slovami privítal Jaroslav Vogel pražskú premiéru Concertina Leoša Janáčka. Sám Janáček obsah tohto kuriózneho diela vyložil – nie bez jemne ironického podtónu – v texte pre časopis Pult und Taktstock ako rad obrazov z ríše zvierat: v prvej časti portrétuje tvrdohlavého ježa, ktorý sa nevie dostať do svojej nory, v druhej veveričku poskakujúcu z vetvy na vetvu, v ďalšej sovu a iné nočné vtáky hľadiace medzi struny klavíra... Popud ku vzniku diela však bol rýdzo hudobný – Janáčkov mocný zážitok z hry Jana Heřmana v klavírnom parte Zápisníka zmizelého ho inšpiroval k napísaniu koncertantného diela pre tohto umelca. Nie je to však klavírny koncert v tradičnom ponímaní, hoci jeho štvorčasťová forma (náznak sonátovej vety, scherzo, pochod, veľká záverečná kadencia) k nemu odkazuje. Janáček, autor po sedemdesiatke a ovenčený poctami v Európe aj za oceánom, koncepciu diela poňal vyložene modernisticky – v spôsobe, akým nasadzuje jednotlivé nástroje, sa blíži k ideálu komornosti reprezentovanému dielami Hindemitha či Schönberga, aj keď neopúšťa sféru tonality, ani sa nevydáva cestou "novej vecnosti" a jeho jazyk ostáva janáčkovsky impulzívny a expresívny.

Robert Kolář

Andrej Šuba

Luciano Berio
34 duet pre husle

Muzikológ Leonardo Pinzaut vnukol Beriovi myšlienku skomponovať sériu krátkych skladieb pre študentov huslí. Skoro 60-ročný Berio píše teda v rokoch 1979 – 1983 sériu tridsiatich štyroch krátkych husľových duet s pedagogickým zámerom pre hru vo vzťahu učiteľ – žiak. Jednotlivé party sa líšia náročnosťou materiálu. Každé dueto obsahuje part určený učiteľovi a jednoduchší part pre študenta. Podobnú analógiu najdeme napríklad v Stravinského Troch ľahkých kusoch pre štyri ruky. Berio zamýšľal napísať pokračovanie v podobe ďalšej zbierky, čo sa mu však nepodarilo uskutočniť (preto v názve nájdeme "vol. 1", "vol. 2" ale neexistuje...). Každé dueto je napísané v štýle jedného z významných skladateľov, podľa ktorých dostali jednotlivé skladby aj pomenovanie. Béla (Bartók), Vinko (Globokar), Aldo (Bennici) a podobne. Duetá nesú aj informáciu o čase a mieste skomponovania, takže celý cyklus pôsobí ako hudobný denník. Napríklad prvé tri duetá boli skomponované v ten istý deň, 10. novembra 1979 v Beriovom dome v Taliansku. O štyri dni neskôr bol Berio v Štokholme, potom v Tel Avive, Paríži, Florencii ... Premiéra celého cyklu bola 1. januára 1984 v Los Angeles, USA.

Fero Király