234 strún

Ivan Šiller, klavírJozef Lupták, violončelo



François Francœur

Maurice Ravel

Béla Bartók

György Ligeti

Bohuslav Martinů


François Francœur

Sonáta E dur pre violončelo a klavír
Adagio cantabile
Allegro vivo
Tempo di gavotta
Largo cantabile
Gigue: Allegro vivo


Maurice Ravel

Sonatína (1903 – 1905)
Modéré
Mouvement de menuet


Béla Bartók

12 ľudových piesní pre violončelo a klavír


György Ligeti

Sonáta pre violončelo sólo (1948 – 1953)


Bohuslav Martinů

Variácie na slovenskú tému pre violončelo a klavír (1959)






György Sándor Ligeti (1923 – 2006)

prežil detstvo a mladosť v multikultúrnom prostredí Sedmohradska, no jeho mnohostranné (a zďaleka nie iba hudobné) nadanie sa pre jeho židovský pôvod mohlo rozvíjať len s ťažkosťami, v tieni narastajúcej hrozby národnostnej a rasovej diskriminácie, ktorá napokon veľmi tvrdo postihla jeho rodinu. Len zázrakom prežil 2. svetovú vojnu, aby po nej mohol zavŕšiť svoje hudobné vzdelanie na prestížnej Lisztovej akadémii v Budapešti. Na tejto inštitúcii potom pôsobil ako rešpektovaný pedagóg, no len do osudného roku 1956, kedy sa rozhodol vysporiadať s náporom novej totality dramatickým útekom do Rakúska. Po zvyšok života žil ako privandrovalec, blúdiac medzi pôsobiskami v Rakúsku, Švédsku, Nemecku a i., prakticky bez domova a bez pevnej národnej či kultúrnej identity. Napriek tomu, že bol svetoobčanom, bol bytostne zviazaný s budapeštianskym intelektuálnym prostredím a s maďarským jazykom a literatúrou. Doživotnú stratu tejto 'rezonančnej pôdy' niesol veľmi ťažko a nostalgia, či presnejšie túžba po jej znovuobjavení, je jednou z večných tém jeho umenia.

Krátka dvojčasťová Sonáta pre sólové violončelo (1948 – 1953) je prvou z významnejších skladieb mladého Ligetiho, ktoré sa dodnes udržali na koncertných pódiách. Inšpiráciu čerpá z veľkolepej sólovej sonáty Zoltána Kodálya a nesie stopy Ligetiho intenzívneho štúdia maďarského a rumunského folklóru, no rozvrhnutím do pomalej, rubátovej a lamentóznej a kontrastnej rýchlej, motorickej a virtuóznej časti, ako aj charakteristickou hudobnou gestikuláciou, anticipuje jeho neskoršie a zrelšie diela. Zároveň, keďže vznikala v rozpätí piatich rokov, na nej cítiť skladateľov nemalý štýlový posun. Kým 1. časť (akýsi dialóg medzi jednotlivými strunami nástroja) je poňatá tradičnejšie, štrukturálne novoty 2. časti spôsobili, že dielo bolo zakázané komunistickou cenzúrou a muselo čakať na prvé verejné predvedenie do roku 1968.


Robert Kolář


Béla Bartók (1881 – 1945)

maďarský hudobný skladateľ, jeden z najoriginálnejších a najprínosnejších predstaviteľov hudby 20. storočia. Svetový význam získal nielen ako skladateľ, ale zároveň ako výborný klavirista a uznávaný etnomuzikológ. Zozbieral tisíce rôznych ľudových piesní z územia Slovenska, Maďarska, Rumunska a Ukrajiny. Od roku 1940 žil v exile v USA. Spoločne s Leošom Janáčkom, Zoltánom Kodálym a Bohuslavom Martinů patria ku skladateľom, ktorých výrazným zdrojom inšpirácie bola ľudová hudba.

Bol príslovečný svojou málovravnosťou. Keď ráno odchádzal z domu, matka ho zakaždým odprevadila až po vchodové dvere, očakávajúc, že jej syn povie aspoň jedno slovo. Jedného dňa sa mladý Bartók vrátil zo schodišťa a povedal: "Mama, prosím Vás, dnes prestrite pre tri osoby ... Predpoludním sa totiž žením...".

Bartókové Piesne pre deti patria medzi obľúbený repertoár klaviristov. Niektoré z nich je možné interpretovať aj na violončele, husliach alebo cimbale.


Bohuslav Martinů (1890 – 1959)

český hudobný skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ českého neoklasicizmu. Bol veľmi ovplyvnený folklórom, avšak sám ho nikdy nezbieral. Predstavuje typ všestranného skladateľa – vynikol v symfonickej, komornej i v javiskovej tvorbe.

Bohuslav Martinů sa nechal inšpirovať textom slovenskej ľudovej piesne "kebych ja vedela, kde môj milý kosí, doniesla by mu vo fertuške rosy" a spracoval ju vo forme variácii pre violončelo a klavír.


Maurice Ravel (1875 – 1937)

bol francúzsky hudobný skladateľ. V začiatkoch jeho tvorby ho výrazne ovplyvnil Claude Debussy. Ravel a Debussy sa nikdy nevyhli porovnávaniu. Ravel je slovami Stravinského "švajčiarsky hodinár", v ktorého skladbách má každá súčiastka svoje miesto a pracuje správne. Na rozdiel od Debussyho sa viac zaoberal formou diela. Ravel sa tiež preslávil ako jeden z najlepších inštrumentátorov v dejinách hudby. Dôkazom sú inštrumen-tácie jeho vlastných klavírnych skladieb, ale i orchestrácia Musorgského Obrázkov z výstavy, ktorým vdýchol nový rozmer. Významný je Ravelov prínos do klavírnej literatúry.

Sonatínu písal ako súťažnú skladbu pre časopis Weekly Critical Review.Nakoľko bol jediným účastníkom súťaže a jeho skladba presahovala požadovaný počet taktov (podmienka bola, že skladba nemôže mať viac ako 75 taktov), tak bol diskvalifikovaný. V roku 1920 s obľubou hrával prvé dve časti na koncertoch po Amerike.


Ivan Šiller




© 2011–2024 InMusic, o.z.